Novinka

Yorgos lanthimos

Rozhovor s Yorgosom Lanthimosom

  • 30. 11. 2017, 08:33

Yorgos Lanthimos, režisér filmu Zabitie posvätného jeleňa 
 
Q: Užívate si to v Cannes?
Yorgos Lanthimos: Nie tak úplne (smiech). Radšej by som tu bol bez filmu. Cítim veľký stres, na druhej strane som ale pochopiteľne šťastný, že mám možnosť svoj film predstaviť tu, pretože nepoznám lepšie miesto. Takže som veľmi rád, že som v Cannes, aj ked je to stresujúca a vyčerpávajúca skúsenosť.
 
Q: Aké témy spracúvate vo svojom Zabití posvätného jeleňa
YL: Myslím si, že Zabitie posvätného jeleňa je v prvom rade o spravodlivosti, pomste, viere a voľbe - o neschopnosti usúdiť, čo je správne a čo je zlé, pri čelení ťažkým životným dilemám. 
 
Q: Ako obyčajne prebieha spoločná tvorba scenára s Efthymisom Filippom? Čím začínate písanie? Vychádzate z nejakej myšlienky alebo predstavy o určitej postave?
YL: Väčšinou je to neustále sa meniaci proces. Povedal by som, že vychádzame z nejakej myšlienky, skúmame nejaký jav, alebo rozvíjame počiatočnú situáciu. Myslím, že tento raz sme začali s predstavou chlapca, ktorý prišiel o otca a ktorý sa snaží docieliť spravodlivosť tým, že naviaže vzťah s lekárom, ktorý jeho otca operoval a ktorého pokladá za zodpovedného za jeho smrť. 
 
Q: Martin bol teda prvou postavou, ktorá Vám napadla? 
YL: Áno, situácia chlapca, ktorý stratil svojho otca a ktorý sa domieva, že za to niekto nesie vinu. Myslím, že to bola pôvodná premisa, z ktorej sme vychádzali. Z nej sa potom rozvinula zložitejšia štruktúra s nadprirodzenými prvkami. Veľká časť príbehu logicky vyplynula z našej snahy zvýšiť tlak na postavy za účelom čo najviac odhaliť ľudskú povahu. Pokúšame sa hnať veci do krajnosti, čo nás núti prichádzať s ďalšími prostriedkami a prvkami, ktoré k tomu vyžívame. 
 
Q: Považujete písanie scenára za zábavné? A robíte to spoločne s Efthymisom? 
YL: Áno, je to zábavné - je to vlastne jedna z najzábavnejších častí tvorcovského procesu. Často sa ma ľudia pýtajú: “Čo vám robí najväčšiu radosť? Je to natáčanie, alebo strihanie?” A ja im odpovedám: “Neznášam ich všetky rovnako.” (smiech) Necítim pri tom žiadnu radosť - je to príliš stresujúce. Avšak chvíľa objavenia nejakej myšlienky, či už s Efthymisom alebo iným scenáristom je pre mňa veľmi vzrušujúca. Nie je nič lepšie, než pocit, že nejaký zaujímavý nápad budeme môcť rozvinúťdo skutočného príbehu, ktorý bude fungovať. Efthymis najskôr napíše veľkú časť scenára, potom sa znovu stretneme a pustíme sa do úprav textu aj jeho štruktúry. Sú to len rôzne fázy procesu, a ak niektoré scény nefungujú tak, ako by sme si želali? Vrátime sa opäť k štruktúre. To sa veľakrát opakuje, až dospejeme do konečného tvaru. 
 
Q: Colin Farell tiež hral vo vašom filme Homár. Pracujete s ním rád? 
YL: Áno, s Colinom pracujem veľmi rád. Tentoraz to bolo ešte lepšie než minule, pretože sme sa už poznali. Bolo pre nás ľahšie uberať sa rovnakým smerom. V mojom novom filme stvárňuje oveľa komplikovanejšiu rolu, a myslím, že naša predchádzajúca spoločná skúsenosť nám prospela. 
 
Q: Mávate pri písaní scenára na mysli nejakých konkrétnych hercov? 
YL: Nie, nikdy. Počas písania sa snažím nič si nepredstavovať - na to sa chcem sústrediť až úplne na záver. Najskôr chcem byť úplne presvedčený o texte, o príbehu, o celom scenári. Až keď mám pocit, že je scenár hotový, že bude fungovať, začínam premýšlať o tom, kde by sme mohli film natočiť a koho by sme doň mohli obsadiť. 
 
Q: Čerpali ste pri písaní priamu inšpiráciu zo starogréckej drámy?
YL: Povedal by som, že áno. Aj keď sme sa ním priamo neinšpirovali, behom písania scenáru sme si uvedomovali isté paralely, a tak sme usúdili, že by nebolo od veci vo filme na antickú tragédiu odkázať. Naviac mi prišlo zaujímavé to, že týmto témam ľudia venovali pozornosť už tak dávno – odpovede na isté otázky hľadalo ľudstvo odjakživa. Prišlo mi zaujímavé poukázať na túto asociáciu, ale v žiadnom prípade sme sa nesnažili o adaptáciu gréckej tragédie. 
 
Q: Mali ste na mysli hru Ifigenie v Aulide?
YL: Ako som povedal, keď sme písali scenár, objavili sa isté paralely medzi našou premisou a premisou tejto tragédie, a tak sme všade, kde sme to považovali za vhodné, začali na drámu odkazovať. Nesnažili sme sa teda o adaptáciu tejto tragédie, pretože náš príbeh sa vyvíja iným smerom.
 
Q: A to napriek tomu, že Vy sám ste velký grécky rozprávač?
YL: Vžitá predstava, že my Gréci hlbšie chápeme antickú drámu, nemá odpostatnenie. Myslím, že je nám dosť vzdialená, koniec koncov ani nie sme v tomto obore nejako zvlášť vzdelaní. Nezáleží na tom, odkiaľ pochádzate, keď sa zaujímate o divadlo, umenie či literatúru, sami sa oboznámite s antickými textami. A ja nie som v tomto ohľade žiadna výnimka – nemám žiadny bližší, dôverný vzťah ku gréckej tragédii, ani hlbšie vedomosti v tejto oblasti, než ostatní umelci.
 
Q: Môžete nám prezradiť, ako ste rozvinuli myšlienku chlapca, ktorý prišiel o otca a usiluje sa o dosiahnutie spravodlivosti?
YL: Pre nás to bola základná situácia. Nejde iba o chlapca, ktorý stratí otca, je to zložitejšie, pretože niekoho z jeho smrti viní a dúfa, že sa dočká spravodlivosti. V jeho živote to predstavuje devastujúcu skúsenosť, a preto cíti, že musí spraviť nápravu. Snažili sme sa v tom nájsť niečo zaujímavé a k tomu základu niečo pridať, dúfajúc, že všetko vyústi do zložitého záveru, ktorý diváka donúti zamyslieť sa nad ďalšími možnými súvislosťami. Ako som povedal, vtedy sme si zrazu uvedomili, že v tom spočíva niečo podobné antickej tragédii, a k tomu sa potom pridala hororová stránka. Všetko sa to zlialo dohromady. Snáď sa nám podarilo vytvoriť komplexné dielo. Film pojednáva o mnohách rôznych veciach a naším cieľom bolo vytvoriť niečo jedinečné.
 
Q: Museli ste Vy sám niekedy čeliť podobne ťažkým rozhodnutiam, ako protagonista vo Vašom filme?
YL: Nie, našťastie som zatiaľ nemusel. (smiech)
 
Q: Je podľa Vás v dnešnej dobe tento film dôležitejší preto, že už necíti takú zodpovednosť? 
YL: Neviem, či je film dnes aktuálnejší ako kedysi. Myslím si, že predkladané témy nie sú nič nové pod slnkom, ľudia hladali odpovede na tieto otázky už 400 rokov pred naším letopočtom. Osobne ma však fascinuje, že naša súčasná spoločnosť je oveľa viac konzervatívnejšia, a že sa týmito témami vlastne nezaoberáme. Nechce sa nám o nich hovoriť, a potom nás šokuje, keď sme nútení sa s nimi vyrovnať v bežnom živote. Neviem teda, či je môj film v dnešnej dobe aktuálnejší, než predtým, alebo či by bol rovnako aktuálny pred dajme tomu desiatimi rokmi. Podľa môjho názoru ide o niečo večné a globálne, a práve preto ma lákalo týmto témam venovať pozornosť.
 
Q: Keď je už reč o globálnom presahu, príbeh sa odohráva v Amerike: mali ste pre svoju voľbu miesta nejaký dôvod?
YL: Ako som už povedal, prácu zakaždým začíname písaním scenára. Nikdy si v tejto fáze nerobíme starosti s tým, ako to bude vyzerať, nepremýšľame nad tým, kto vo filme bude a kde sa bude natáčať. Doposiaľ sme obvykle písali príbehy, ktoré by sa vlastne mohli odohrávať kdekoľvek. Až po dokončení textu začíname myslieť na miesto, kde by bolo film najlepšie natočiť. A tento film mi pripadal ako americký. Pracujem nanajvýš intuitívne a vlastne ani neviem, prečo som to tak vnímal. Jednou vecou som si však bol istý, a síce tým, že som chcel film urobiť v angličtine, čo obmedzilo možnosti voľby. Veľa sme diskutovali o tom, či by to mal byť britský alebo americký film, a nakoniec sme sa zhodli na tej druhej možnosti. V tomto prípade mi tak dávalo väčší zmysel skĺbenie prvkov rôznych žánrov, dokonca i zdravotný systém mi pripadal viac americký než britský. Pri rozhodovaní mi pomohli rôzne ďalšie hľadiská. Keď sme otvorení všetkým možnostiam, nakoniec sa rozhodujete s ohľadom na detaily. 
 
Q: Prečo ste si vybrali práve Cincinnati?
YL: Toto mesto som si vybral z praktických dôvodov. Vedel som, že chcem, aby sa príbeh odohrával na americkom stredozápade. Potom sme sa pustili do prieskumu, pátrania, zisťovania vhodných daňových ponúk a podobne. Navštívili sme rôzne miesta, ale nakoniec sme dospeli k tomu, že mesto Cincinnati jednoducho najviac zodpovedalo našim predstavám.
 
Q: Pracovala sa Vám v Spojených štátoch dobre?
YL: Áno, pracovalo sa nám tam skvele. Aj keď sme zatiaľ nikdy nenatáčali vo veľkých mestách ako New York alebo Los Angeles, pracovné podmienky v tomto menšom americkom meste boli veľmi priaznivé. Myslím, že ľudia v menších mestách sú omnoho viac prívetivejší voči natáčaniu, než vo veľkých mestách. Tak isto pohyb z miesta na miesto je jednoduchší – máte väčšiu voľnosť a flexibilitu. Neexistuje tam množstvo praktických prekážok, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť tvorivý proces. Takže sme si natáčanie v USA skutočne užili.
 
Q: Plánujete teda aj ďalší film natočiť v Spojených štátoch? 
YL: Práve som dokončil svoj nový film The Favourite (Obľúbenkyňa), ktorý je ale výrazne anglický, rovnako sme ho natočili v Anglicku.
 
Q: Ako ste prišli na tému kontroly niečieho života prostredníctvom myslenia?
YL: Nespomínam si. Žijete svoj život, premýšľate o rôznych veciach, niektoré otázky vás zaujmú, začnete sa nimi viac zaoberať a hovoriť o nich s ľuďmi naokolo. Námety si vyberám tak, že sa stretnem so svojimi spolupracovníkmi, začneme uvažovať o ďalšom projekte, o tom, čomu sa budeme venovať. Proste predložím nejakú myšlienku, ale ako sa objavila zrovna táto téma, to naozaj neviem.
 
Q: Zaujímalo Vás vždy klinické hľadisko príbehu, práca chirurga?
YL: Nijako zvlášť. Pokiaľ ide o nemocnice, nerád ich navštevujem. Neviem ako a prečo tento môj negatívny pocit vznikol. Možno ide o strach z neznáma. Opäť by som chcel pripomenúť, že všetky tieto prvky sa vždy vykryštalizujú v súvislosti s tým, čo sa snažíme preskúmať. Jednoducho mi dávajú zmysel. Možno to znie divne, ale je to pomerne logické, že začnete s nejakou malou premisou a snažíte sa zistiť, kto je hlavnou osobou. Ako som už povedal, niečí život je v rukách chirurga, ale nedokážete s istotou povedať, či je zodpovedný za smrť otca. Potom sa objaví postava, ktorá sa ocitne vo zvláštnej situácii v živote a v spoločnosti, a ktorú potom začnete skúmať – jednoducho sa pokúšate odpovedať na určité otázky a nájsť spôsob, akým vyvýjať nátlak na ľudské bytosti. 
 
Q: Tento film je radikálnejší vo svojom námete, ale konvenčnejší vo svojom rozprávaní, než ostatné Vaše filmy. Znamená to, že sa teraz uberáte týmto smerom?
YL: Nie, týmto spôsobom vôbec nepremýšľam. Keď sa snažím vytvoriť niečo nové a odlišné, nikdy neuvažujem v tomto zmysle. Myslím jedine na materiál, ktorý mi pripadá zaujímavý alebo na to, čo by som chcel urobiť. Nikdy si nehovorím, že by som mal niečo podniknúť pre svoju kariéru. Riadim sa inštinktom, myslím na to, čo sa mi páči, aké pocity to vo mne vzbudzuje, a snažím sa k tomu pristupovať s absolútnou tvorivou voľnosťou. To samozrejme nejde uskutočniť úplne doslovne, pretože jednáte s mnohými ľuďmi a existuje mnoho praktických hľadísk, ale takto v podstate robíme svoje filmy. Zatiaľ by som nenatočil film, keby nemal úplnu slobodu rozhodovania.
 
Q: Ako sa vysporiadavate s kontroverznými alebo negatívnymi recenziami?
YL: Vlastne nijak – recenzie čítam málokedy. Niekedy, s určitým časovým odstupom, si nejaké v rýchlosti prečítam a vidím: „Ó, to je zlé a to je dobré.“ V negatívnej recenzii však môžem nájsť niečo užitočné, niečo, s čím môžem súhlasiť, pretože vždy usilujem o vytvorenie niečoho iného, a v ďalšom filme sa to potom snažím urobiť lepšie. V mnohých prípadoch však kritici pristupujú k filmom zo svojho osobného pohľadu – a nakoľko žiadna vedecká metóda hodnotenia neexistuje, sú to iba ich názory. Rešpektujem to – koniec koncov, ľudia pochádzajú z rôznych prostredí, majú rôzne životné skúsenosti, rôzne vzdelanie, odlišné kultúrne zázemie. Nemožno teda očakávať, že všetci budú na niečo reagovať rovnako. Rôzne názory sú nevyhnutné a ja to plne rešpektujem.