Z médií

Andrej zvjagintsev

Filmár Andrej Zviagincev: Zlo je v každej spoločnosti, aj vo vašom vnútri

  • 04. 12. 2017, 09:30

Prečítajte si rozhovor Miloša Krekoviča z Denníka N s režisérom filmu Bez lásky Andrejom Zvjagincevom.

Svetoznámy ruský režisér hovorí o svojej novej snímke, Moskve v ére perestrojky aj tajomstve vo filmoch.

ANDREJ ZVIAGINCEV je najvýznamnejší súčasný ruský filmár. Debutoval v roku 2003 snímkou Návrat ocenenou Zlatým levom v Benátkach a odvtedy nesmie chýbať na svetových festivaloch v súťaži. Tento rok v Cannes získal cenu poroty. Film Bez lásky, príbeh manželov v rozvode a ich strateného syna, je aj jedným z favoritov blížiacich sa nominácii na Oscary.

Keď vo filme Leviathan zobrazil drsný osud jednotlivca v súkolí politickej moci a korupcie, mnohí nevedeli pochopiť, ako je možné, že tento film vznikol v Rusku a za štátne peniaze. Keď sa s autorom začnete rozprávať, začnete tomu rozumieť. Politiku príliš nerozoberá, hovorí, že nenakrúca politické filmy. „Zlo je v každej spoločnosti, aj vo vašom vnútri,“ zdôrazňuje.

Váš nový film zobrazuje prázdny život odcudzenej strednej triedy v Rusku. Je súčasné Rusko takou „spoločnosťou bez lásky“?

Podľa mňa to nezávisí od konkrétnej krajiny. V každej spoločnosti je rozptýlená agresivita, ktorá sa prejavuje rozoštvávaním a delením ľudí na tábory, nedostatkom toleracie, militantným zmýšľaním.

To je príznak dnešnej doby, jedným slovom: „neláska“. Je toho okolo nás už toľko, že sa to nedá neregistrovať. A nelásku väčšinou nájdete aj sám v sebe, či už sa jej postavíte čelom, alebo pred tým utekáte, to už je len na vás.

Nemyslím si preto, že film potrebuje preklad z ruských reálií. Vidia sa v ňom diváci všade na svete. V USA sa mi postarší pár z Chicaga priznal, že v ňom videl seba: nielen svojich susedov, priateľov či známych, ale svoj vlastný nelichotivý obraz.

Pre Rusko je typické len to, že si to časť divákov odmieta pripustiť. Majú pocit, že takí ľudia neexistujú, alebo to je vždy niekto iný. Ak sa však na príbeh pozriete poctivo, môže sa vám prihodiť, že uvidíte seba. Naše postavy nie sú ničím zvláštne ani výnimočné.

Je neláska spoločenská diagnóza?

Áno, páči sa mi, čo hovoril Čechov, že nie je umelec, ale lekár. Aj moje filmy sú ako diagnózy. Nestarám sa príliš o to, čo si do nich divák vkladá. Nie že by ma názor diváka nezaujímal, ale keď každý vidí svoj vlastný film, načo sa do toho miešať?

Diagnóza je však buď je, alebo nie je, je to niečo faktické. Snažím sa o diagnózu, nesúdim ani nemoralizujem.

Postavy nesúdite, ale ani s nimi nesympatizujete. A potom vám vyčítajú nedostatok pozitívnych hrdinov.

Možno, že to tak je a potom je to iba dobre. Znamená to totiž, že nemám k hrdinom falošné sympatie ani predsudky. Nerád hovorím o postavách ako o kladných či záporných, dokonca sa týmto slovám snažím úplne vyhýbať.

Výnimkou je však práve film Bez lásky. Vezmite si záchranárov pátrajúcich po zmiznutom chlapcovi. Títo ľudia sú určite pozitívni hrdinovia, sú to skrátka obetavci.

Aký má film ohlas v Rusku?

V kinách utŕžil sto miliónov rubľov, čo na snímku tohto typu nie je vôbec zlé. Zatiaľ mal pol milióna divákov a to ešte pôjdeme na ruské turné. Mám z toho dobrý pocit.

Už ma ani toľko neobviňujú z rusofóbie, nanajvýš to vypisujú anonymne na internete. Zoči-voči sa skôr stáva to, že diváci odsudzujú rodičov zmiznutého chlapca. Jeden divák doslova povedal, že „takýchto ľudí by mali sterilizovať“.

Toto je, žiaľ, príznačné. Namiesto toho, aby sme divákov scitliveli, sme sa dočkali nedostatku empatie. Pre mnohých sú morálne skazení hrdinovia na plátne, ale samých seba vidia ako morálnych. To ma sklamalo, lebo necitlivosť voči iným uzatvára človeku cestu k tomu, aby porozumel sebe.

Spoločnosť sa dnes zmieta v nedôvere, hneve, ľahostajnosti, neochote ku kompromisom a nedostatku porozumenia. O tom je náš film.

Andrej Zviagincev (1964)

Narodil sa v Novosibirsku. V Moskve vyštudoval herectvo na Ruskej akadémii divadelného umenia (GITIS). Jeho filmy získali množstvo cien: Zlatého leva z Benátok (Návrat 2003), cenu pre najlepšieho herca (Vyhostenie 2007), zvláštnu cenu poroty (Elena 2011) a cenu za najlepší scenár v Cannes aj nomináciu na zahraničného Oscara (Leviathan 2014). Tohtoročnú cenu v Cannes za najlepší scenár získala jeho snímka Bez lásky. Na Slovensko ju v prehliadke Be2Can prináša spoločnosť Film Media Europe.

Pôvodne ste študovali herectvo. Čím vás zlákal film?

Herectvo som absolvoval v roku 1990. Nevedel som, čo budem robiť ďalej, na hranie v divadle som sa necítil. Aby som mal bývanie, našiel som si zamestnanie ako vrátnik a dostal som na starosť veľkú halu v starom dome neďaleko Majakovského divadla.

Dostával som plat, bývanie zadarmo, pracoval som v čase, keď som chcel. Bolo jedno, či halu pozametám na obed, alebo v noci, nemal som nad sebou nijakého šéfa.

V Moskve však v tom čase otvorili Múzeum filmu. Tam som začal dochádzať ako do školy. Bola to fantastická škola, akurát z nej nemám žiaden diplom. Každý deň som stihol vidieť viacero filmov, systematicky najmä Antonioniho, Godarda, Buñuela, Kurasawu, Bressona, Fassbindera, Bergmana... To bola moja univerzita, tam som zistil, aký úžasný dar je kino.

Hovoríme o Sovietskom zväze v ére perestrojky. Cítite nostalgiu?

Áno, vtedy sa nám otvárali obzory. Program Múzea filmu zostavoval výborný filmový historik, odborník na Ejzenštejna, Naum Kleinman. Videl som všetko, čo premietali, a nielen v kine.

Pamätám si, ako som šiel na ulici pri výklade, za ktorým bol televízor sovietskej výroby. Išiel na ňom čiernobiely film, samozrejme, bez zvuku. Vonku strašne mrzlo, ja som sa však nedokázal od výkladu odlepiť.

Po pätnástich minútach som prišiel na to, že ten herec asi bude Belmondo. Meno som poznal, len vo filme som ho ešte nikdy predtým nevidel. Až oveľa neskôr som zistil, že to bol Godardov film Na konci s dychom. Stál som tam na mraze, až kým nešli titulky.

Foto – Film Europe Media Company

Rád vo filmoch pracujete s tajomstvom, niečím, čo zostáva nedopovedané. Chcete dráždiť predstavivosť diváka?

To podľa mňa súvisí s interpretáciou, potrebou diváka vykladať si veci po svojom. Každý si vytvára vlastnú verziu toho, čo vidí. Často používam symboly a podobenstvá z mytológie, z Biblie. Je to taký základ, od ktorého sa snažím odraziť k niečomu novému, aby sa mýtus neopakoval a mal trochu voľnejšiu štruktúru. Potom sa z nej, ideálne, vynoria nové témy, prekvapivé obsahy či príbehové skratky.

Mám rád, keď otvorené dielo pozýva diváka na spoluprácu. Jednoznačné vyústenie je zvyčajne koniec. Ako keď vypnete kanvicu s vriacou vodou a voda už bude iba chladnúť. Pri filme s otvorenou štruktúrou však koniec nie je úplným koncom: myšlienky vo vašej hlave ďalej vrú. Znovu sa k nim vraciate, interpretujete ich a porovnávate film s vlastným životom.

Takisto si nemyslím, že nedopovedaný príbeh berie divákom nádej na šťastný koniec. Prinúti vás rozmýšľať. Konkrétne v tomto filme to znamená, že vôbec nejde o to, či sa stratený chlapec nájde. Je to viac príbeh jeho rodičov. Postava chlapca umožňuje vyfarbiť sa postavám a charakterom okolo. Temnota sa rozplynula, pátranie po láske trvá.

Keď si všetky vaše snímky zoradíme vedľa seba, všimneme si jeden posun. Najprv sa odohrávali v neurčitom priestore a akomsi až mýtickom bezčasí, postupne však začali byť kulisy viac konkrétne a spoločensky aktuálne.

Príbeh si vždy vypýta spôsob svojho stvárnenia. Pri filme Elena som nepotreboval neurčitý priestor a čas. Úplne iný prípad však bolo Vyhostenie, kde je čas a priestor neurčitý a bolo to zámerné: chcel som podčiarknuť, že nezáleží na tom, kde a kedy sa príbeh odohráva, pretože je nadčasový. V Elene ten istý nadčasový príbeh dostal aktuálne obrysy, takže v ňom vidíme súčasnú realitu. Takisto v Leviathanovi.

Ono to však nie je tak, že ja sa pre to rozhodnem. Nápad ku mne príde a ovplyvňuje ostatné. Moje posledné tri filmy sú metaforami, sú pokusmi o metafyzickú interpretáciu reality. Určite to nie sú sociálne či, nedajbože, politické podobenstvá.

Ani vaše ďalšie filmy politické nebudú?

Na to môžem odpovedať iba tak, že neviem. Uvidíme.